eHealth, eZdravie, elektronické zdravotníctvo... Toľko názvov a jeden význam.
Slovo eHealth sa v médiách na Slovensku skloňuje už dlhší čas. Čo to vlastne je a čo to má priniesť?

Termín spustenia systému eZdravie na Slovensku bol stanovený na 1.1.2018.
Jeho cieľom má byť zlepšenie kvality poskytovanej zdravotnej starostlivosti. Má umožňovať napr. predpísanie liekov lekármi elektronicky bez potreby papiera. Pacient si potom liek vyzdvihne v lekárni len preukázaním sa osobnými dokladmi (OP, kartička poistenca).
Ďalšia užitočná vec má byť zdieľanie zdravotnej dokumentácie pacientov medzi ošetrujúcimi lekármi. Napr, vyšetrenie odborníka uvidí cez elektronický prístup aj obvodný lekár, prípadne ďalší odborní lekári. Rovnako výsledky laboratórnych vyšetrení nebude potrebné vyzdvihovať osobne pri opätovnej návšteve, ale doručia sa do systému elektronicky. Ďalším sľubným prínosom má byť zefektívnenie kontroly lekárov a zabránenie fiktívnym ošetreniam. To by malo ušetriť peniaze poisťovniam.

Zdalo by sa, že ide o ideálne riešenie.
Má to však aj svoje mínusy. Aby mohli pacienti využívať vymoženosti tohto systému, musia vlastniť eID. To je prvá prekážka. Tí, čo majú platný OP bez čipu, budú nútení vybavovať si nový OP. Pritom sa treba pripraviť na to, že vybavovanie nového občianskeho preukazu s elektronickým čipom stále nie je samozrejmosťou. Dokonca aj keď si požiadate o vydanie nového OP, od aktivovania čipu vás budú pracovníčky polície odhovárať (osobné skúsenosti viacerých ľudí). Ak sa žiadateľovi podarí, následne sa očakáva, že bude schopný ho použiť. Teda z počítača sa cez internet pripojiť na portál s elektronickou zdravotnou knižkou, pripojiť k PC čítačku (ktorú dnes už polícia k vydanému OP nedáva a musíte si ju kúpiť sami), presvedčiť aplikáciu eID, aby spolupracovala s čítačkou (rada totiž robí problémy a "chytí sa" až na 2-3-krát) a potom zadať správne kódy. A teraz si predstavte, že toto má urobiť starší človek.
Trúfam si odhadnúť, že v prípade väčšiny starších ľudí, teda hlavnej cieľovej skupiny, je toto cesta zarúbaná.

Na opačnej strane tohto digitálneho súkolia sú poskytovatelia zdravotnej starostlivosti, ktorých sa ministerstvo snaží dotlačiť k pripojeniu sa do systému. Tu je problémov hneď niekoľko. Zdravotnícke programy a informačné systémy sú značne rôznorodé, nijako unifikované. Mnohé sú aj desiatky rokov staré s celou históriou údajov. Ich úprava na požiadavky systému bude častokrát veľmi komplikovaná a v niektorých prípadoch aj nerealizovateľná. Cenu za úpravu si budú musieť samozrejme lekári zaplatiť sami. Čo pri ich limitovaných počtoch výkonov mesačne, môže znamenať, že si takúto zmenu jednoducho nebudú schopní zaplatiť. Pripojenie do systému navyše vyžaduje pripojenie na internet, čo tiež nie je samozrejmosť pre každú ambulanciu. A do tohto všetkého ešte vstupuje fakt, že máme nedostatok lekárov, takže v mnohých prípadoch situáciu zachraňujú lekári, ktorí sú už niekoľko rokov na dôchodku. A tí naozaj nemajú chuť, financie, ani motiváciu boriť sa s takýmito komplikáciami.

Samotná myšlienka elektronizácie zdravotníctva je pritom dobrá a mohla by priniesť mnoho pozitívneho. Škoda len, že trh, na ktorý je určená, nedokáže zaplatiť jej zavedenie a cieľoví užívatelia jej prínosy vlastne nedokážu plnohodnotne (alebo možno vôbec) využiť.